Po týždni je tu nová časť! Tešíte sa? :) Je trošku dlhšia, ale snáď stojí za to ...
Komentáre som si všetky prečítala a veľmi ma tešia, no dnes sa mi už odpisovať nechce, čiže ak neodpíšem, nehnevajte sa (snáď sa to viackrát nestane) vedzte, ja si všetky komentáre čítam a teším sa z nich ako malé decko :)
Viac vám toho popíšem zajtra len v nejakom takom príspevku, lebo teraz už spím za stolom -_- Tak sa zatiaľ majte :)
Ema
Postupom
týždňov som si už nevedela predstaviť život bez Zayna. Boli sme spolu väčšinu
voľného času. Hovorili sme si všetko. Teda, skoro všetko. Bolo mi blbé mu
hovoriť o chalanoch, ktorí sa mi páčia. Nie žeby som mu neverila alebo
niečo také. No po tom, čo som sa mu so všetkým priznala na všetkých chalanov
pozerá s odporom a istým odstupom. Stal sa z neho môj ochranca.
A bála som sa, že ak sa mi niekto bude páčiť, tak si ho bude tak
preklepávať, že na mňa ten dotyčný radšej zabudne. Áno, je to pravda, že aj ja
som sa bála. Čo ak by mi ten chalan ublížil? Čo ak by to bol rovnaký zvrhlík?
Čo by som urobila potom.. Sama som nevedela. No zároveň som si povedala, že si
nebudem od chlapov držať na doživotie odstup. Treba sa cez to preniesť. Ak si
nájdem dobrého chlapa, ktorý ma bude ľúbiť takú aká som... Ak bude ľúbiť mňa,
moju dušu a nie moje telo.. Všetko by bolo dokonalé.
Na svoju
prácu som si časom zvykla. Stále mi vadili pohľady niektorých chlapov,
a samozrejme, že aj ich hnusné poznámky, ale naučila som sa ich nevšímať.
Teda... naučila? Asi ani nie, no to posúdite, keď vás obširnejšie uvediem do
situácie.
Jedného dňa,
sa v Nando’s objavil krásny
chlapec. Mohol mať tak dvadsaťjeden rokov. Mal tmavohnedé oči a takisto
sfarbené krátke vlasy. V očiach mu svietila radosť zo života. Mal krásne
tvarovanú tvár. Jemne výrazné líce kosti a ostro rezanú sánku. Bol proste
stelesnenie dokonalosti. Dodnes sa čudujem, že som vôbec dokázala otvoriť ústa.
„Prosíte
si?“ rozpačito som sa usmiala a pripravila blok. Ktohovie čo sa mu
v tej chvíli hmýrilo hlavou no jemne sa na mňa usmieval.
„Kuracie
prsia so šalátom a hranolkami.“
Rýchlo som
si to zapísala, kým som ešte bola schopná niečo také vykonávať a vysúkala
zo seba ďalšiu vetu, ktorú som mala vštiepenú v hlave.
„Dáte si kto
mu nejaké pitie?“
„Hm.. Colu?“
Dopísala som
si to a prikývla. „Za chvíľu to máte na stole,“ usmiala som sa. Otočila na
päte a snažila sa ísť k pultu čo najvyrovnanejšie ako sa to dala.
Len čo som
mu zmizla z dohľadu, rozbehla som sa do kuchyne, ukázala blok „kuchárovi“
a rýchlo sa skryla pod stôl. Nedokázala som to predýchať. Bol tak krásny!
A ten jeho úsmev. Tie jeho plné pery zakrývajúce biele zuby. Ten jeho
pohľad.. Vzdychla som si a skryla hlavu do dlaní.
„Ema! Je to
urobené, makaj to odniesť!“ skríkla na mňa moja kolegyňa Tess.
„Veď idem,“
zamrmlala som a opatrne vyšla spod stola. Dala som si dve facky aby som sa
spamätala, zobrala tácku a znova tým vyrovnaným krokom kráčala
k stolu.
„Nech sa
páči,“ usmievala som sa a ukladala tácku na stôl. „Budete si ešte niečo
želať?“
„Nie,
nateraz nie, ďakujem,“ znova sa usmial tým žiarivým úsmevom
a polorozpustená som sa vracala do kuchyne.
Tak veľmi
som o tom chcela povedať Zaynovi! Nemala som o tom komu povedať.
Preto to vie len Pool. Môj taxikár pozná môj „ľúbostný“ život. Cha, cha. Mala
by som mu platiť aj za psychoterapiu.
Na ďalší deň
v práci som ho znova stretla. Srdce mi divo búšilo a ja som sa znova
cítila ako zbláznená trinástka.
„Dobrý deň,
čo si želáte?“
„5 kuracích
krídel s hranolkami a šalátom.“
„Dáte si
k tomu nejakú pitie?“
„Poprosím si
colu,“ usmial sa na mňa a ja som znova roztrasená odišla.
Na tretí deň
sa neobjavil. Je pravda, že práca mi začínala až o druhej. No nechcela som
sa utešovať tým, že len nevedel, ktoré dni mi kedy začína práca. No po týždni
a u nás objavoval každý deň. A stále bol za tým istým stolom.
Preto ho nechodil obsluhovať nikto iný ako ja.
Asi pri
našom desiatom stretnutí sa to trošku rozhýbalo.
„Dobrý deň,
čo si želáte?“ (tá fráza sa mi už zdala trápna)
„Kuracie
prsia so šalátom a hranolkami,“ usmial sa. Hlavou sa mi hmýrilo kopu
poznámok o tom, aký je to závislý na tom jedle, no zahryzla som si do
jazyka.
„Cola?“
„Ako ste to
vedeli?“
„Prirodzená
intuícia?“ s úškrnom som pokrčila ramenami. Jeho reakciou bol rozkošný
smiech.
„Možno,“
riekol s úsmevom a prepaľoval ma pohľadom.
„Tak... ja..
idem pre tú objednávku,“ pozrela som sa do zeme a rýchlym krokom sa pre ňu
vybrala. Nedočkavo som čakala pred kuchyňou, kedy mi ju dajú a vracala som
sa k nemu.
„Nech sa
páči. Je to všetko čo ste si želali?“
„Áno,“
usmial sa, no mne nálada poklesla. Rýchlo som sa usmiala, otočila
a vybrala na odchod.
„Počkajte!“
skríkol za mnou a ja som na mieste zamrzla. S očakávaním som sa
pomaličky otočila na päte. „Teda... je tu ešte jedna vec, ktorú by som rád
vedel.. Ako sa voláte?“
„Ja som
Ema,“ usmiala som sa s vystupujúcou červeňou v líchach. „A vy?“
„Kyle. Rád
vás spoznávam, Ema,“ žiarivo sa na mňa usmial. „...Môžem vám tykať?“
„Samozrejme,“
odvetila som a už som musela čeliť tomu, že sa postavil. Mohol merať tak
180 cm, čo mi vyhovovalo. Bol zahľadený do mojich oči a podával mi ruku.
Prijala som ju a nežne ju stisol.
„Teší ma,“
usmial sa a rýchlo mi vtisol jemný bozk na líce. Tým ma úplne paralyzoval.
„Aj mňa,“
zamrmlala som teraz už určite celá červená.
Nasledujúci
týždeň bol skoro taký istý. Každý deň som stretávala Kyla. Teraz sme už
prehodili zopár slov a spoznávali sme sa. Ďakovala som len jednému, že on
sa stále dostavil okolo obeda a Zayn poväčšine k večeru.
Jedného dňa,
keď som roznášala objednávky a medzi nimi aj tú Kylovu, musela som čeliť
jednému úchylovi. Stále si objednával niečo nové a nové, len kvôli tomu,
aby ma mohol očumovať. Zo začiatku som sa snažila byť zhovievavá, no po tom,
ako ma pľaskol po zadku som stratila nervy. Silene som sa usmiala, prešla
k baru, kde bol stál krčah s vodou, pomalým krokom a vychutnávajúc
si ten pocit blížiacej sa katastrofy som ešte stihla aj hodiť pekný úsmev na
Kyla.
„Vy.. Nie
ste nič viac len obyčajný kus idiota, ktorý by si zaslúžil kastráciu
a elektrický obojok,“ zahrkútala som, akoby som povedala neviem čo krásne.
„K***t,“
usmiala som sa a tie slová potvrdila vyliatím vody na jeho aj tak spotenú hlavu.
„Ty.. ty...“lapal
po dychu a nevedel nájsť tie správne slová. Ja som tam len stála s krčahom
v ruke, víťazoslávnym úsmevom a pohŕdavým pohľadom.
„A máš, čo
si si zaslúžil,“ odfrkla som a otočila sa na päte. Kútikom oka som zbadala
Kyla, ako na mňa vycivene čumí, no razom som narazila na rozzúreného šéfa.
„Ako si si
to mohla dovoliť!“ funel. Vyzeral ako taký býk. A všetko čo malo prísť som
sa rozhodla zobrať so vztýčenou hlavou. Aj tak som túto prácu mala len kvôli
tomu, aby som sa nenudila doma. „Nevieš aký je tu protokol?! Zákazník je pán a vy
ste sluha!“
„Zákazník je
úchyl, nie pán! Teda aspoň tento tu. Znášala som to dosť dlhú dobu, ale tento
imbecil to už naozaj prehnal. Nikto ma tu nebude ochytávať.“
„Ale nemuseli
ste mu vyliať na hlavu vodu!“
„Ale musela!
A mám chuť mu tým krčahom rozbiť hlavu,“ zavrčala som a varovne ho
vztýčila.
„To by ste
neurobili...“
„Ale
urobila. Chcete sa staviť?“
„Máte
padáka!“ pohŕdavo na mňa vykríkol.
„To vám ale
trvalo,“ zasmiala som sa a otočila na päte smerom do kuchyne, kde som sa
šla prezliecť.
Bolo to tak
uvoľňujúce vedieť, že už ma nebude nikto v práci obťažovať. Odchádzala som
so super pocitom. (Ale aj tak si asi ešte niečo nájdem.)
Keď som za
sebou konečne zavrela dvere, o stenu stál opretý Kyle. Uznanlivo si ma
premeriaval.
„Dievča.. ty
máš teda guráž,“ pokýval hlavou a dokonca mi aj zatlieskal.
„Mala som na
to svoje dôvody.“
„Videl som..
Sám ho chcel nakopať, no ty si to vyriešila lepšie,“ usmial sa. „Nebude ti
teraz chýbať práca?“
„Práca?
Neboj, peňazí mám nadostač,“ uškrnula som sa. „Viem si privyrobiť aj inak.“
„Ako? Dúfam,
že nie vlastným telom,“ zhrozene si prikryl rukou ústa. No v očiach mu
bolo vidieť iskričky šibalstva a irónie.
„Samozrejme,“
prekrútila som očami. „Som umelkyňa,“ hrdo som vypäla hruď.
„Uf, to sa
mi páči...“ odmlčal sa. „Ema? Ja na tom finančne tiež nie som zle, čiže by ma
nezruinovalo, ak by som ťa pozval do kina a potom na večeru. Teda.. ak by
si chcela,“ ostýchavo zo seba súkal slová.
„Ja...“
usmievala som sa ako ten najšťastnejší človek pod slnkom. „Veľmi rada,“ usmiala
som a a jemu sa hneď rozžiarila tvár.
„Dobre, tak
ja ti napíšem moje číslo a potom sa dohodneme, dobre?“ Podala som mu
mobil, kde uložil svoje číslo. Omámene som si ho vzala naspäť.
„Bolo mi
potešením,“ sklonil hlavu, no nakoniec mi aj tak daroval úsmev. Ešte mi daroval
jeden pohľad, keď sa otočil na odchod.
Len čo som
sa trošku spamätala, rozbehla som sa cez cestu a smerovala k Zaynovi.
Bola som taká šťastná! Teraz som mu už musela všetko povedať.
Chytila som
si taxík, čiže cesta až tak dlho netrvala. Vonku bol lejak, čiže som celá mokrá
zazvonila pri dverách, ktoré mi otvoril Zayn a hneď som sa mu vrhla do náručia.
Ten mi tuho ovinul ruky okolo pása a tískal si ma k sebe. Po chvíli
som sa odtiahla a celá rozžiarená som nevedela ako začať.
„Zayn..“ ja
ti niečo musím povedať.
„Ema.. aj
ja,“ žiarivo sa na mňa usmieval.